Každý deň v správach počúvame otrasné produkty úpadku slovenskej spoločnosti, ako výsledok ekonomických, politických a kultúrnych vzťahov, ktoré sme prijali po roku 1989.
Pri prepade banky alebo potravín zlodej priloží pištoľ k hlave vyľakanej pracovníčke a žiada peniaze. Mladá žena po pôrode vyhodí dieťa z okna alebo porodí priamo do latríny. Matka zbije dcéru, ktorá na následky bitky zomrie. Pätnásťroční chlapci zabijú dôchodcu pre niekoľko desiatok Eur. Žena s dieťaťom zo zúfalstva vyskočí z okna piateho poschodia. Mladí, agresívni fanúšikovia futbalu sa tešia na každý zápas, kde sa môžu vyzúriť, opiť, pobiť a niečo zdemolovať. Je to ich vrchol mentálneho pôsobenia. Ročne sa predajú drogy na Slovensku za 100 miliónov Eur, vykoná sa niekoľko vrážd na objednávku, predá sa niekoľko ľudí do sex-priemyslu, vypália sa niekoľkí neplatiči výpalného. Atď, atď...
Proste správy nám denne prinášajú dôkazy o úpadku až degenerácii našej spoločnosti po roku 1989, keď človek už prestal byť človekom, stal sa ľudským zdrojom, z ktorého je potrebné vytĺcť maximálny zisť, podobne ako v minulosti z koňa, vola alebo kravy. A čo my na to?
Nič.
Prijímame to ako samozrejmosť, naučili nás, že úpadok až degenerácia spoločnosti je nevyhnutnou súčasťou našej „slobody a demokracie“. Väčšina má už pevný názor, že proti tomu sa nedá nič robiť. Proste tak to je. Čo je ďalší dôkaz úpadku našej spoločnosti po roku 1989. Je to aj výsledok mentálne-kolonizačného balíčku, ktorý sme dostali v podobe „slobodných médií“ po roku 1989 od našich „osloboditeľov od komunistickej totality“. Balíček mal za úlohu nás takto vychovať. Ako sa im to podarilo, môže každý posúdiť z dnešnej reality života. Čo na to naši politici?
Tiež nič.
Z ich politického pôsobenia, t.j. hádok, kto je menej skorumpovaný, vyplýva, že zaoberať sa úpadkom slovenskej spoločnosti je pod ich úroveň. Samozrejme, väčšina z nich nemôže poukazovať na úpadok slovenskej spoločnosti po roku 1989, lebo práve oni za takúto spoločnosť bojovali a spolu so zahraničnými kolonizátormi ju aj vybojovali, za čo dostali aj zaslúžené odmeny. Samozrejme mnohí v rámci dennodenného boja o moc a majetky, úpadok spoločnosti ani neregistrujú, paradoxne, i napriek tomu, že často sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Čo na to slovenská ponovembrová šľachta?
Tiež nič.
Oni žijú vysoko nad tým. Tešia sa, že to tak je, lebo mnohí vedia, že len vďaka úpadku spoločnosti po roku 1989 získali hodnosť ponovembrovej slovenskej šľachty a dlhodobý úpadok spoločnosti im zaručuje, že ich postavenie bude dedičné. Samozrejme, v rámci dedičnosti šľachtických titulov zabezpečujú, že za pár rokov si už nikto nebude pamätať obdobie komunistického zázraku humanity, civilizácie a dodržiavanie ľudských práv pred rokom 1989, keď dnešné produkty úpadku slovenskej spoločnosti neexistovali, alebo existovali len vo veľmi obmedzenej miere. Ostávajú už len dve otázky:
1. Na aký stupeň úpadku spoločnosti si ešte dokážeme zvyknúť a budeme ju pokladať za samozrejmú, keď nastane doba „absolútnej slobody a demokracie“, t.j. absolútnej moci peňazí v rukách nepatrnej menšiny svetovej dedičnej šľachty?
2. Koľko výstrelov z Auróry bude potrebné, aby sme sa opäť vrátili do sveta komunistického zázraku humanity, civilizácie a dodržiavanie ľudských práv?
Karol Ondrias ondrias.sk 13.11.2010
|